Trojboj v Dolomitoch 2014
Trojboj v Dolomitoch 2014 PDF Tlačiť E-mail
Napísal Miroslav Leitner   
Streda, 02 Júl 2014 16:43

Dolomity nás všetkých učarovali. Chodíme ich pozrieť takmer každý rok. V lete  či v zime. Nakoniec nie je to ani ďaleko. Sme už zohratá partia. Sem tam niekto pribudne aby bolo veselšie. Vždy snívame čo všetko ešte stihneme. Pri vlaňajšom výjazde nás napadla myšlienka na trojboj. Taký netradičný pre leto.

Je štvrtok 19.6 večer a balíme veci. Všetko potrebné na ferraty, biky ale aj lyže. Aby to teda nebolo jednotvárne. Len základné športové balenie vyzeralo u mňa asi takto:

 

Ani si neuvedujeme , že to bude spolu aj pekná kôpka. Keďže bývame v campe, tak aj veci na stanovanie. Keď sa v piatok 20.6 ráno naložím iba ja už je takmer plný kufor. Do veľkého mikrobusu sa musíme vopchať piati - Izabela, Jana, Jano, Igor a ja. Celkom  aj so 6-timi bikami. Ďalší člen výjazdu Laci príde ešte v sobotu z domu a Katka s Matom cestou z Elby.

Rýchlo sa ráno pozbierame a naložíme. Cesta ubieha v pohode. Len sa smejeme, že sme Jane zrušili spaciu časť " kočík" a spomíname na zimný výjazd do Álp, kde sme boli v aute tak natrieskaní , že nikto neveril že ešte Katku 2 dokážeme naložiť či presnejšie vtlačiť do auta v Mníchove.

U nás bolo teplo a pekne. Keď sa už blížime k cieľu, prechádzame cez Passo Giau čo je už v 2236 m. Brrrr, to ale bola zima. Vonku fučalo a tak sme sa len rýchlo nalodili a hurá dole. Pár km nižšie leží dedinka Alleghe, kde kúsok odtiaľ je camp. Nikdy sme tam neboli , tak sme očakávali čo to bude. Flek na stany nie je veľký ale krásny trávnik nás rýchlo presvedčil. Tak hurá - došli sme. Niečo na zdravie a teraz rébus v stavaní stanov. Máme také veľké. Jeden jednoduchý a druhý zložitý, čo aj trvá dlhý čas. Ale zvládli sme to a všetci si sadáme. Preberáme plány. Už doma sme si vybrali. Len to najťažšie čo sa v okolí dá. Inšpiráciu berieme z knižky 30 najkrajších ferrát v Dolomitoch. Chýbalo nám ešte niekoľko cieľov a potrebovali sme hlavne aj počasie. To malo ďalší deň byť optimálne.

Plán na 1 deň je: Ferrata Fiamme Gialle na Palazza Alta 2255 m.

Nie nejdem písať o celej ferrate, na to je veľa možností na webe. Skôr bol dôležitý fakt , že sme boli dvaja trochu chromí. Ja dosť čerstvo po operácii a Izabela ešte čerstvejšie po páde na biku. Čakali sme vôbec, či to reálne prejdeme. Obtiažnosť nás nijak neprekvapí  len sme nevedeli čo nám pustí naše telo. Pustilo. Síce tak krívajúc ale predsa sme sa do ferraty pustili. Začiatok taký nemastný neslaný - ako to nazvali česi , postup cez "klečí ", teda viac chôdza pomedzi kríčky ako ferrata. Takže až posledná tretina výstupu je naozaj pekná. Ferrata ale nie je ťažká. A hore celkom pekne. Len sme chceli vidieť oproti na hlavný cieľ výjazdu. Ale tam hrala hlavnú úlohu hmla. Takže nič z toho, len záblesky podľla vetra.

Aby zábava bola dokonalá, dôležité je sa vrátiť späť. A partia aj "chromých" musí zvažovať. Je tam strmý zostup. Ale aj možnosť pekne dookola ale zase poriadne dlhšia varianta. Uvažujeme čo vybrať. Nechce sa nám veľmi okolo a tak volíme zostup strmo roklinou. Zo začiatku to nejak ide. Ale potom nehladiac na to že je prakticky už kalendárne leto ukázal sa sneh. Dalo sa to trochu obísť. Potom už len nasleduje šípka - Difficle - do niečo úzkeho a strmého - ale so snehom. Tu sme zaváhali. To nebude veľmi vhodné. Naše mačky si pekne ležia v campe. Radíme sa a vidíme chodníček popod celú stenu - na obr. taká hnedá čiarkovaná varianta. Tak sme sa vybrali tadiaľto. Bola to paráda- Ale výškové metre neubúdajú. Ideme a ideme. Čas beží a začína sneh. Najskôr sem tam a potom stále cez snehové polia. A značky sú pod snehom. Či ideme dobre len typujeme a hľadáme každé možné značenie. Potom keď sme už naisto z chodníka vidíme pod nami chatku. Prederieme sa hustým lesom a hurá máme chodník. Aj výhľady boli super a tak už len pomaly dole. Skoro ako večnosť alebo ako telenovela. Sľúbil som ostatným, že sa večer poopaľujeme v campe. Nestalo sa. Bolo už dosť hodín, keď sa vraciame. Nebyť snehu ale je to krásna prechádzka. Takéto spestrenie sme ale nečakali. Výška totiž nebola nejaká mimoriadna. Nuž uvidíme. Chystáme sa večerom už na ďalší deň. Vyťahujeme biky.

2- deň - SELLARONDA BIKE DAY

Nádherná cyklo akcia s neuveriteľným množstvom ľudí. Iste takých 20 000. Mladí, starí, na horákoch ale hlavne na cesťákoch. Všetko sa to naraz zobralo prejsť sa počas vylúčenia dopravy okolo pohoria Sella. Jednuduchá cesta. Hore a dole. Iná varianta nie je . Štyri kopce, z toho tri majú vrcholy nad 2000 m. Komu to ako vyhovuje, pridá sa odtiaľ  ako to má najbližšie. Ťahá si rýchlo ako chce. Pohoda. Len sa treba posnažiť aby ste stihli čas otvorenia pre autá. Vodiči asi neboli nadšení, keď museli dať prednosť cyklistom. A tak si to nahradzovali rýchlou jazdou. Ale tí rýchlejší bikeri boli už dávno doma.

3 deň - oddychovka na ferratu Tridentina

Dali sme si oddych. Peknú ale jednoduchšiu ferratku s nástupom blízko auta. Počasie držalo a nemuseli sme sa ponáhľať. Fotili sme o dušu. Okolie katalógové tak sme zamestnávali karty vo foťákoch či v kamerách. Úvod je ľahký. Záver to trochu vynahradzuje a už sa musíte aj posnažiť.

Vo vrchnej časti je mostík. Sadli sme si naň takmer všetci a fotila nás nejaká japonka z kopca vyššie. Sĺúbila poslať foto mailom. Môže to byť zaujímavé, tak čakáme. Ale zábava to bola tiež.

Snehu bolo tiež dosť a sprievodca spomínanej asi  japonky si na chate požičal klasický krompáč na kopanie. Nenapadlo ma to odfotiť ale kotvu mali pri zostupe poriadnu.

Maťovi tak zachutili ferraty, že sa istil aj v aute. Ktovie čo by na to povedali policajti, lebo nemá zapnutý pás.

4 deň - lyžovanie na MARMOLADE

Vyzeralo to trochu komicky ale v campe sme si pripravovali lyže a všetko na skialpy. Samozrejme sme už zabudli čo bolo v zime dôležité. Tak nám to dlhšie trvalo. Pozerali po nás v okolí trochu divne. Sadli do auta a po nejakých 20- tich km sme v Passo Fedaia pod Marmoladou. Nešlo nám o výstup na vrchol , len sme si chceli polyžovať z konca lanovky k autu. Trochu s obavami sme čakali kde začne sneh. Bolo ho ale dostatok. Za parkoviskom sme obuli lyže a bez problémov sme začali stúpať hore.

Vyšli sme maximálne čo to šlo. Teda do nejakých 3250 m. Strašili predpovedači počasia , že bude pršať ale nejak sa to vytiahlo a mohli sme si užívať pohľady. Len sme nechápali čo to robia domáci. Upravili len pre nás zjazdovku. To by až také divné nebolo ale omnoho ďalej a nižšie ako sa dalo ísť na vlek. Pripadalo to akoby sa posnažili len a len pre nás. Hmmm. Možno to bol darček k oslávencom výjazdu - Jančimu a Lacimu.  V každom prípade sa nám lepšie išlo dolu. Nakoniec sme boli družstvo "invalidov".  Ešte sme si pozreli Marmoladu z dola z parkoviska na druhej strane priehrady / tá je postavená v sedle a múr má na každú stranu - tak trochu bláznivý nápad /.

A večerom sa veru dostavil aj dážď. Nám to ale nevadilo. Triedili sme si zážitky. Ale ešte očakávali ďalšie.

 

5 a 7 deň - cyklistické dni

Buď počasie alebo naše sily rozhodovali ako si rozdelíme tieto dni. Po predchádzajúcich zážitkoch si bolo treba relatívne oddýchnuť a každý si vybral kde sa chce do okolia dostať. Volili sme biky. V princípe všade naokolo sú len vysoké kopce. Sedlá lákali a keďže úplne blízko boli niektoré top tak sme si ich aj išli pozrieť. Stúpania sú to slušné. Však pozrite obrázky s profilmy:

Najskôr Passo Fedaia:

Tak krátko o kopčeku. Väčšie stúpanie začína od Malga Ciapella. Potom Vás prekvapí dlhánska rovinka - ale pozor, to len nie sú zákruty ale stúpanie na konci rovinky dá zabrať asi najviac z celého výstupu. Táto rovinka samozrejme pre jazdu dolu, je vhodná pre hltačov rekordov. Fakt sa len pustit , nestlačiť brzdy a so zatajeným dychom sledovať rýchlosť. Fíha, možno sa Vám to podarí. Len nesmie pršať.

Potom napr. ďalšie sedlo - Passo Giau

 

Slušné, zdalo sa mi celkom aj dlhé. Ale paráda. Len hore sú nejakí nehostinní. Bol som tam už viackrát a nedostali sme sa k polievke. Lebo siesta.

DOPORUČENIE: ak má niekto sklony sa prejsť pekný okruh , tak ak Vám vyjde dajte si okolo Civetty. Krásne cestičky, široké len na 1 auto a samozrejme zákruty a stúpania či nádherné zjazdy.

 

6 deň - čerešnička zájazdu - SUPERFERRATA GIANI CONSTANTINI

Táto ferratička  bola pre nás všetkých už roky priam magnetom. Ale dôsledné upozornenia, že len za dobrého počasia komplikovala naše odhodlanie. Zázrakom nehlásili dážď počas celého dňa a tak deň útoku mohol začať.

Ráno skorý budíček a o 6.15 vyrážame z campu. O 7.00 sme na Passo Duran a vyrážame k chate Carestiato už vo výške 1834 m. Pred ôsmou hodinou sme tam a chystáme si vecičky čo su nutné na ferratu. Pár minút od chaty začína nástup.

Už po pár metroch je to zaujímavé. Ako Jana spomenula, hneď sa prebrala. Takže okamžite z ostra. Takže prvé dĺžky ako vždy sú tak trochu na odstrašenie. Ale pre nás všetkých to síce bola pohoda ale už sme sa aj zadýchali. Potom nasledovali už rôzne úseky , ľahšie či ťažšie. Opisy sú na weboch ale pre nás to vždy pri nástupe na strmšiu pasáž bolo dobrodružstvo , čo bude ďalej.

A aj takto sa pracuje na príprave filmu. Ján a Jana iste zostrihajú niečo úchvatné a tešíme sa na to. V minulom roku napr. naše cesty v Dolomitoch  boli premietnuté aj na STV 2.

Jano sa práve hrá s kamerou na prilbe.

Postupne sme išli stále hore a hore. Nejak čas plynul a záver sa zdal dosť nekonečný. Začiatok sme šli aj veru dosť športovo. Neskôr sme už chytili také štandartné tempo. Však nakoniec stále sme boli zbor invalidov /joj keby to naši doktori vedeli , to by sme dostali ..../. Ale vrchol bol dosť ďaleko.  2740 m je predsa už vysoko. Postupne sa ale zároveň aj počasie zahrávalo a prichádzala hmla. Najskôr len tak sem tam a neskôr sme videli už len tak sporadicky. Vždy sme sa tešili ako malé deti, že hurá vidíme.  Takže hurá a konečne vrchol. No len prvý na ten deň. Ešte nás čakal hrebeň a až potom vrchol - Cima Moiazza Sud vo výške 2878. Ale to bol ešte dlhý príbeh. Už z prvého vrcholu vidíme že sa ďalej akosi belie. Zrazu kopec snehu a niektoré úseky sme museli len snehom. A niekedy si vietor vytvaroval celkom ostrý hrebeň. Takže sme trénovali balanc vo výškach a bolo treba vytiahnuť zimnú výstroj. Padla aj úvaha o prerušení a zídení núdzovým zostupom popri bivaku. Ale to sme postupne zavrhli. Mačky prinavrátili istotu a tak sme sa postupne posúvali ďalej. Len sa začal orientačný postup. Značenie je totiž na skale a tie nebolo vidno. Horko ťažko vylučovacou metódou cez sneh či ferratu sme sa dostali až ku križovatke kde sa dalo ísť na vrchol a zároveň začínala aj cesta na zostup. Trošku nám to trvalo a hodiny sa nejak závratne posúvali v pred. Asi nešli rýchlejšie ako zvyčajne ale nám to nejak bežalo aj keď sme nechceli. Ale pohľadu na vrchol sme neodolali. Lebo - práve vyšlo na chvíľku slnko a videli sme dookola. Hurá bežme hore. Tak silne sme dúfali že nás slnko chytí aj úplne hore. Trvalo to pol hodinku a stojíme na vrchole. Brrrrr. Je hmla. Čo dodať. Tak chvíľku čakáme, dopĺňame energiu. Po "natankovaní" už viac nečakáme a ideme dole. Nakoniec sa slnko  trochu ukázalo pri zostupe.

Ešte posledný ťažší úsek ferraty z bonusového vrcholu a sme v sedle. Odtiaľto mal na také veľké plató pokračovať jednoduchý traverz , viac chodník v suťovisku na pár minút. Ale!!! ale to tak nebolo. Nuž perina čo spadla v zime bola stále veľká. Anjelské výhľady z týchto miest sme nemali pre hmlu ale mali sme biele pred očami zo snehových polí čo boli pred nami. Nuž neostávalo nič iné len si zakladať každú chvíľku mačky a do ruky čakan.  Vždy urobiť trochu stopu do snehu / našťastie nebol veľmi tvrdý / a popri tom hľadať aj cestu. Značka bola občas na stene, čo bolo vidno v medzere medzi snehom a skalou. Fakt orientačná turistika. Ideme dlho predlho. Na jednom mieste kde je asi sneh takmer vždy , pre strmosť pre istotu naťahujeme aj lano. Ideme fakt dlho a tušíme že naša prechádzka bude mať ešte zaujímavý koniec. Aj vrtulník by sa hodil ale keďže bola hmla , ťažko by nás hľadali. Keď už ideme fakt dlho pod nami sa otvorilo obrovské snehové plató a tu sme takmer bezradní. So šťastím trochu hmla ustúpila a vidíme nižšie asi 50 m na skale červenú značku. Fíha. Tak už žiadny traverz a ide sa dolu. Ale kam potom? Už len mojim orlím zrakom / chacha , občas mi treba okuliare  - naštastie na blízko / sa mi zdá že vidím v snehu už dosť ťažko rozoznateľné staré stopy. Kde by šli inde ako kde treba!!! Však teraz tam musia chodiť naozaj len borci čo to poznajú.

Je už po 18 hodine a nakoniec sa dostávame do sedla - Forcella di Nevere - 2601 m. Hurá je tu značka a začína zostupová ferrata. Takmer sa modlíme aby to bola len ferrata, lebo tam nie je predpoklad snehu. Vieme že máme tak dve max 2 a pol hod aby sme sa dostali dolu. Už nefotíme, nejeme, nepijeme ale ideme čo to dá. Ale ferraty sú prerušované opäť snehom a tak na striedačku. Už sa blíži záver. Vidíme pod nami už len snehové pole pod zostupom - samozrejme dlhé , ako inak. Potočíme sa po chodníčkoch a je asi niečo po 21.00 a sme na snehu v doline. Tam už mačky netreba a len rýchlo ideme aby sme natrafili na chodník. Sneh má veľkú výhodu . Je biely a dobre vidno. Lebo veľmi rýchlo sa priblížila tma. Chodník sme našli širokou rojnicou. Bol ako keby pre nás. Vysypaný biely štrkom a svietilo to do nebies. Paráda. Ani čelovku nám netreba. Nakoniec sme ju ani nemali. Prichádzame postupne na chatu , ktorú sme opustili ráno pre ôsmou. Je medzi 22.00 až 22.15 keď sme sa všetci zbehli na chate. Tam na nás akosi divne pozerajú. Kývajú hlavou ale čo si myslia, to si nechceme ani domyslieť. Je zrejmé, že čas na túto ferratu ešte nebol. Treba trochu trpezlivosti. Všetko to z nás konečne padlo. Aj keď pivo až tak nesadlo , ešte nás čakala cesta k autu. Našli sa ale dve svetielka na mobiloch a tak už to bolo veselšie. A auto máme na parkovisku, kľúč od neho sme nestratili a všetko skladáme. Huráááááá. Konečneee.

Je 23.45 a ukončujeme našu pešiu cestu. Toto sa nám ešte nepodarilo. Rekord. Krásnych 16 hodín / chatu a pivečko nepočítame/. Hmm. Doteraz tomu akosi neverím. Ale bolo to tak. Čo dodať.

Nuž ako píšu v literatúre. Je to cesta len pre zdatných. A aj trpezlivých. Počkajte si na počasie ale aj na obdobie, keď nie je sneh. Nie je to až tak technicky ťažké ale môže sa čosi pritrafiť. A zoberte si pre istotu čelovku. Ak je len trochu predpoklad na sneh, tak radšej aj zimnú výstroj. Čo sa týka tohoto roku / 2014/, typujem , že ju bude treba ešte dlho. Snáď len koniec augusta to už bude v pohode. Len pozor , sú tam už kratšie dni.

Potrénujte inde a toto si nechajte ako čerešničku na záver.

 

ZÁVER: výjazd sa podaril. Zvládli sme všetko čo bolo na pláne. Na biku sme asi všetci aj zmokli ale bolo teplo, tak sa to dalo vydržať. Ferraty boli fajn a lyžovanie tak trochu recesia. Tá ale vlastne vyšla ideálne.

Ale otvorili sa ďalšie obzory. A aj na zamyslenie. Prešli sme už väčšinu údajne najkrajších ferrát v Dolomitoch a už sa dá aj hodnotiť. Jasne. Je to subjektívne ale skúsime pripraviť rebríček z tých čo sme prešli. To ale až v ďalšom článku.

 

A o rok sa tešíme opäť. Hurá na DOLOMITY 2015 !!!

 

 

 




Prílohy:
Stiahnuť tento súbor (D60.jpg)ikona[ikon]182 Kb
Komentáre (0)
 
WEB KAMERY
Chopok, pohľad na západ
Chopok, pohľad
na západ
Chopok juh - Kosodrevina Chopok juh
- Srdiečko
Skokanský mostík, Štrbské Pleso, Vysoké Tatry
Skokanský mostík, Štrbské Pleso
Jasná - Luková
Jasná - Luková
LINKY A ODKAZY PARTNERI
OEAV Alpeverein
Podmienky členstva
Registrácia nového člena
Čo robiť v prípade úrazu
Pripoistenia
Materiály k stiahnutiu
OEAV Alpeverein
Podmienky členstva
Registrácia nového člena
Čo robiť v prípade úrazu
Pripoistenia
Materiály k stiahnutiu
OEAV Alpeverein
Podmienky členstva
Registrácia nového člena
Čo robiť v prípade úrazu
Pripoistenia
Materiály k stiahnutiu
OEAV Alpeverein
Podmienky členstva
Registrácia nového člena
Čo robiť v prípade úrazu
Pripoistenia
Materiály k stiahnutiu
  C 2009 ACTIVE PLANET s.r.o. | úvodná stránka | burza | fórum | členovia | partneri | všeobecné informácie | mapa stránky | napíšte nám | kontaktné údaje